V máji 2003 Slovenská republika tesne prehupla cez požadovanú hranicu. S účasťou 52,15 % sa referendum o vstupe do Európskej únie stalo platným, a vďaka drvivej podpore (vyše 92 % hlasov ZA) sme sa stali súčasťou európskej rodiny. Išlo o víťazstvo, ktoré viselo na vlásku.
Dnes, o dve desaťročia neskôr, sa však v rámci EÚ objavujú trenice, ktoré spochybňujú pôvodné záruky suverenity. Najsilnejšie sa toto napätie prejavuje v konflikte medzi národnými ústavami a judikatúrou Súdneho dvora EÚ (SD EÚ), najmä v eticky citlivých otázkach, ako je definícia manželstva.
Keby sme v roku 2003 poznali, akým smerom sa bude uberať súdna interpretácia zmlúv, bolo by 52,15 % účasti dostatočných na vstup Slovenska do EÚ?
Pôvodné záruky a tichá dohoda
Počas prístupových rokovaní bola kľúčovou zárukou pre konzervatívnych voličov v postkomunistických krajinách skutočnosť, že Lisabonská zmluva neudeľuje EÚ žiadnu kompetenciu v oblasti rodinného práva, definície manželstva a adopcií. Tieto otázky mali zostať pevnou doménou národných parlamentov.
Mnoho voličov, ktorí pragmaticky túžili po ekonomických výhodách a bezpečnosti členstva, si tak mohlo s čistým svedomím povedať: „Vstupujem do EÚ, ale naše hodnoty si chránime sami.“
Súdny dvor EÚ a Judikatúra, ktorá prekonala Zmluvy
Táto tichá dohoda však bola spochybnená rozsudkami SD EÚ. Kľúčový prípad Coman (2018) – hoci sa týkal Rumunska – stanovil princíp, ktorý je plne aplikovateľný aj na Slovensko, Poľsko či Maďarsko:
SD EÚ rozhodol, že hoci EÚ nezasahuje do národnej definície manželstva, členské štáty musia uznať zväzok osôb rovnakého pohlavia uzavretý v inom členskom štáte pre účely uplatnenia základného práva na voľný pohyb občanov EÚ.
Predstavme si situáciu, kedy by poľský pár uzatvoril manželstvo v Nemecku. Po návrate do Poľska – kde je rovnako ako na Slovensku ústavná definícia manželstva ako zväzku muža a ženy – by poľské úrady boli povinné toto manželstvo uznať aspoň pre účely udelenia pobytu partnerovi poľského občana. Rozhodnutie poľských úradov nemôže ísť proti smerniciam o voľnom pohybe kvôli ich národnej definícii rodiny.
Rovnako najnovší rozsudok C-713/23, Jakub Cupriak-Trojan a Mateusz Trojan proti Wojewoda Mazowiecki výrazne naráža na zákony a ústavu v niektorých členských krajinách.
Pre národných právnikov a kritikov je toto čistá judiciokracia. SD EÚ efektívne obišiel absenciu kompetencie v rodinnom práve a prostredníctvom inej kompetencie (voľný pohyb) dosiahol faktické vynútenie uznania zväzkov nad rámec národnej ústavy.
Hypotetický scenár 2003: Osudový pokles účasti
Vzhľadom na to, že účasť pre platnosť referenda prekročila kvórum len o 2,15 percentuálneho bodu, je vysoko pravdepodobné, že kombinácia silnejšej mobilizácie „NIE“ a demobilizácie „ÁNO“ voličov by stlačila účasť pod 50 % hranicu.
Ak by účasť klesla pod 50 %, referendum by bolo neplatné, a Slovensko by v roku 2004 do EÚ nevstúpilo.
Tento hypotetický scenár slúži ako silné pripomenutie, že najväčšou Achillovou pätou Európskej únie nie sú zmluvy samotné, ale interpretácia týchto zmlúv súdnou mocou. Práve tento konflikt medzi demokratickou legitimitou (parlament) a právnou nadradenosťou (súd) je výzvou, ktorá bude v nasledujúcich rokoch testovať súdržnosť Európskej únie a jej vzťah k národným ústavám. Rozhodne som PROTI vystúpeniu Slovenska z EU. Ale keby v roku 2003 boli známe judikatúry. Navyše takéto rozsudky sú živnou pôdou pre antiúnijné nálady podporované na Slovensku politickými zoskupeniami, ako je hnutie Republika, čo je pre Slovensko veľmi polarizujúce a škodlivé.
Celá debata | RSS tejto debaty